Spišský hrad patrí medzi najrozsiahlejšie hradné zrúcaniny na Slovensku a zároveň aj v strednej Európe. Zrúcaniny hradu sa rozprestierajú na travertínovej kope s názvom Spišský hradný vrch a dominujú širokému okoliu. Národná kultúrna pamiatka a lokalita Svetového dedičstva UNESCO. Zrúcaniny ležia 5 km severozápadne od Žehry (patria do jej katastrálneho územia, konkrétne miestnej častiHodkovce), bližšie k Spišskému Podhradiu.
História
Spišský hrad tvorí so Spišským Podhradím a Spišskou Kapitulou súvislú historickú jednotku – Spišské Podhradie, pôvodne podhradské mestečko Spišského hradu. Donedávna názov - Spišské Podhradie - spájal tieto tri rôzne osídlenia, rozsiahly stredoveký hrad ako predstaviteľ kráľovskej, teda štátnej moci, v jeho podhradí mesto a na protiľahlom návrší prepošstvo s kapitulou, ktorá bola centrom cirkevnej moci Spiša.Spišský hrad je situvaný pod horským priesmykom Branisko pri trase prastarej cesty.
Centrum pôdorysu románskeho, župného hradu tvorila v 12.storočí mohutná kruhová obytná veža v strede opevnenia, ktoré sa rozkladalo na najvyššom bode hradného brala. Veža bola krátko po svojom vzniku zničená pravdepodobne tektonickou poruchou a nahradená, v prvej tretine 13. storočia dnešnou, postavenou v jej tesnom susedstve.
Spišský hrad bol jedným z mála hradov, ktoré odolali ničivému tatárskemu vpádu 1241, napriek tomu však zosilnili jeho opevnenie. Na stavebných prácach v 13. storočí sa zúčastňovali severotalianski majstri, ktorí neskôr pracovali aj na stavbe Spišskej Kapituly a v blízkych Spišských Vlachoch, ktoré po nich dostali aj pomenovanie. V 14. storočí pribudlo k hradu nové veľké nádvorie Dolný hrad.
V druhej polovici toho istého
storočia sa pokúsili noví majitelia hradu - Zápoľskovci o premenu horného hradu na
šľachtické sídlo. Začiatkom 18. storočia
však majitelia hrad opustili.Prestal
viac vyhovovať nárokom na šľachtické bývanie
. Hrad podľahol v roku 1780 požiaru a prestal plniť svoju funkciu. V roku 1985 sa sprístupnila historická expozícia, prezentujúca doklady o osídlení hradného brala od najstarších čias až po výstavbu hradu, a na dokumentáciu politickej a vojenskej moci šľachty, s dôrazom na bojovú techniku hradu v 15.-16. storočí a na feudálnu justíciu.
Devín:
Devínsky hrad alebo Hrad Devín je bývalý hrad v rovnomennej bratislavskej mestskej časti, ktorého zrúcaniny ležia na skalnom brale nad sútokom riek Moravy a Dunaja. Devínska hradná skala bola v roku 1985vyhlásená za národnú prírodnú pamiatku
Patrí k významným pamätníkom slovenskej minulosti. Mimoriadne významná strategická poloha, známa už Keltom a Rimanom, bola príčinou aj k založeniu mohutného slovanského hradiska na hradnom návrší, ktoré sa roku864 prvý raz písomne uvádza pod menom Dowina.
Dejiny
Devín patrí medzi najstaršie sídliskové aglomerácie doložené v písomných prameňoch. Fuldské anály spomínajú pevnosť Dowina v r. 864. Pomenovanie Dowina, t.j. dievča sa dnes historikmi väčšinou považuje za starobylý názov Devína. Z letopisov aj vychádza, že práve na veľkomoravskom Devíne sa opevnil vtedajší knieža Veľkej Moravy - Rastislav, ktorý hľadal útočisko proti nebezpečenstvu zo strany franského protivníka vedeného ctižiadostivým a ambicióznym východofranským kráľom Ľudovítom Nemcom. Rastislav a Ľudovít sa údajne nepustili do boja, ba naopak. Na Devíne začali vyjednávať, resp. Rastislav sa poddal Ľudovítovi. Avšak následné udalosti len potvrdzujú že akékoľvek podriadenie zo strany Rastislava bolo len formálne.
Na základe archeologických výskumov, ktoré sa tu nepretržite konajú, môžeme dnes povedať, že Toto rozsiahle hradisko, chránené od Dunaja vysokým bralom a od severovýchodu priekopami a zemnými valmi bolo na Veľkej Morave významné hradisko - jednak z vojenského, ale aj z kniežacieho hľadiska. Základy kostola odkrytého na akropole nás navádzajú, že mohol byť aj miestom odkiaľ vládli miestne kniežatá, ba aj sám Rastislav v prípade spomínaných franských útokov.
Po zániku Veľkej Moravy stratil Devín na dlhší čas svoj strategický význam. Znovu ho nadobudol až v 13. storočí, v období rakúsko-uhorských bojov o Devínsku bránu, keď na hradnom kopci vznikol kamenný, rozmermi však omnoho menší pohraničný strážny hrad. Jeho základom bola polygonálna strážna veža s obranným múrom, ktorú postavili na vrchole skalného brala. K rozsiahlejšej výstavbe hradu prišlo potom až v prvej polovici15. storočia, keď vybudovali východné predhradie s novým obytným palácom. Roku 1460 sa stali vlastníkmi hradu grófi zo Svätého Jura a Pezinka, ktorí zriadili druhé predhradie. Vtedy postavili južne od skalného brala na osamele stojacom skalnom stržni menšiu polygonálnu strážnu vežičku s cimburím, nazývanú podľa povesti Panenskou vežou. Prestavbu horného hradu spolu s výstavbou nového opevnenia na južnom a severnom svahu urobili v dôsledku tureckého nebezpečenstva Báthoryovci, ktorí boli jeho majiteľmi v rokoch 1527 - 1606. Posledné opevňovacie práce uskutočnili na hrade Pálffyovci v druhej polovici 17. storočia, v čase opätovného tlaku Turkov na Viedeň, keď vznikla na severnom svahu mohutná hranolová bašta. Po zániku tureckého nebezpečenstva Devín stratil obranný význam a v 18. storočí sa začal rozpadávať. Jeho zánik urýchlili aj napoleonské vojská, keď roku 1809 vyhodili horný hrad do povetria.
Od čias slovenského národného hnutia, po štúrovských vychádzkach na hradné zrúcaniny, sa Devín stal pre svoju veľkomoravskú tradíciu symbolom nielen dávnej slovanskej slávy, ale aj symbolom slovanskej družby a priateľstva medzi národmi.
Bratislavský hrad :
Charakteristika
Momentálne obnovený hrad symbolizujúci vyše tisícročné dejiny Slovákov, situovaný na južnom výbežku Malých Karpát, na brale týčiacom sa nad ľavým brehom Dunaja, pri križovatke diaľkových európskych ciest. Jedna z hlavných dominánt mesta – národná kultúrna pamiatka.Jeho význam nie len pre dejiny Bratislavy, ale aj pre dejiny celej krajiny sa odrazil aj v tom, že jeho siluetu nájdeme razenú na slovenských Eurocentoch.
Dnes už opravený Bratislavský hrad leží na najjužnejšom výbežku Malých Karpát, zvažujúcom sa až k Dunaju, kde bol prastarý brod na ceste do Podunajskej nížiny. Hradný kopec, ktorý bol osídlený už v praveku. Mal významnú úlohu ako slovanské hradisko v období Veľkej Moravy, keď bol politickým i cirkevným centrom kraja.
Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej terase dnešného hradu. Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína r. 907.
Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11 a v 12. st. niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov r. 1241, o tri roky po ich odchode (po r.1245) ho znovu prestavovali a opevnili. Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú vežu a o niečo neskôr na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu (neskôr známu ako Korunovačná veža).
V prvej polovici 15. st. dal Bratislavský hrad znovu úplne prestaviť kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti Husitom. Vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste vybudovali rozsiahly dvojposchodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v r. 1552 – 1560, keď pristavili k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory.
V prvej polovici 17. st., keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v r. 1635 – 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 8. st. vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa. Po prenesení ústredných úradov do Budína zriadil Jozef II. v r. 1748 na hrade generálny seminár, v ktorom o. i. osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Po smrti panovníka (1790) seminár rozpustili a hrad používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v r. 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu vrátila mu veľkorysá rekonštrukcia po r. 1953 nový život a kultúrne poslanie.
Výsledky posledných archeologických výskumov ukázali, že už v druhej polovici 9. storočia stáli na hradisku kamenné stavby, a to murovaný kamenný palác na najvyššom mieste hradnej výšiny a veľká murovaná bazilika na hornej východnej terase dnešného hradu. Bratislavský hrad sa pod menom Pressalauspruch prvý raz písomne spomína r. 907.
Po zániku Veľkej Moravy sa stal pohraničným hradom ranofeudálneho uhorského štátu a sídlom komitátu. Ako taký ho v 11 a v 12. st. niekoľkokrát opevňovali. Aj keď sa opevnený hrad ubránil nájazdu Tatárov r. 1241, o tri roky po ich odchode (po r.1245) ho znovu prestavovali a opevnili. Na mieste dvoch predchádzajúcich palácov postavili na hradnom kopci veľkú obytnú vežu a o niečo neskôr na jeho juhozápadnom okraji aj obrannú vežu (neskôr známu ako Korunovačná veža).
V prvej polovici 15. st. dal Bratislavský hrad znovu úplne prestaviť kráľ Žigmund v súvislosti s opevňovaním západných hraníc Uhorska proti Husitom. Vtedy zanikla aj veľká obytná veža a na jej mieste vybudovali rozsiahly dvojposchodový gotický palác, obklopený priekopou a moderným opevnením. Turecké nebezpečenstvo a prenesenie sídla krajiny do Bratislavy viedlo k ďalšej, renesančnej prestavbe hradu v r. 1552 – 1560, keď pristavili k palácu dve nové krídla a upravili jeho vnútorné priestory.
V prvej polovici 17. st., keď patril hrad Pálffyovcom, vybudovali na paláci v r. 1635 – 1639 tretie poschodie a jeho pôvodné dve gotické veže doplnili na štyri. Ďalšie rozsiahle prestavby v druhej polovici 8. st. vytvorili z hradu veľké reprezentačné sídlo uhorského miestodržiteľa. Po prenesení ústredných úradov do Budína zriadil Jozef II. v r. 1748 na hrade generálny seminár, v ktorom o. i. osvietenských kňazov študoval aj prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny Anton Bernolák. Po smrti panovníka (1790) seminár rozpustili a hrad používali ako kasárne. Požiar, ktorý tu v r. 1811 vypukol, premenil celý objekt na ruiny. Po niekoľkých márnych snahách o jeho obnovu vrátila mu veľkorysá rekonštrukcia po r. 1953 nový život a kultúrne poslanie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára