Dejiny hudby

Staroveká hudba

Staroveká hudba bola dlho považovaná len za jednohlasnú, ale súčasné archeologické dôkazy potvrdili, že najstaršia zdokumentovaná klinopisná pieseň stará 4000 rokov, nájdená v meste Ur, bola skomponovaná v terciách (harmóniách) a napísaná v diatonickej stupnici.

Aj dvojité píšťaly, používané v starovekom Grécku a staroveké dudy, ako aj obrazy na starovekých vázach a stenách a staroveká literatúra naznačujú, že harmónia (v hudobnom zmysle slova) existovala. Jedna z píšťal pravdepodobne udávala základný tón, zatiaľ čo druhá hrala melodické pasáže.

Indickú klasickú hudbu môžeme nájsť v zápiskoch hinduistickej tradície – vo Védach. Samavéda, jedna zo štyroch vied opisuje podrobne hudbu.

                                               Renesančná hudba:
         je hudba písaná v Európe počas obdobia renesancie približne v rokoch 1400 až 1600.

Veľká zmena v chápaní umenia nastala v 14. storočí, keď sa začalo obdobie renesancie (znovuzrodenia). Do popredia sa dostáva prírodná filozofia aastronómia. Umenie hľadalo inšpiráciu v dielach antických umelcov.

V období renesancie má prevahu zborová vokálna tvorba - spievaný mnohohlas nazývaný polyfónia, so sprievodom nástroja alebo bez neho. Renesancia vyvrcholila v 16. storočí.

V renesancii sa využívali najmä lutny.

Obdobie renesancie sa delí na dve časti: Ars antiqua a Ars nova

Renesančná hudby má 3 podoby:

• doprovodová hudba
• tanečná hudba
• sólová hudba

Hlavný predstavitelia renesancie:

• Giovanni Pierluigi da Palestrina
• Orlando di Lasso
• Johannes Ockeghem

                                                      Baroková hudba:

 je súčasť barokového umenia, ucelená slohová epocha vo vývoji európskej klasickej hudby, trvajúca od začiatku 17. storočia do polovice 18. storočia. Vyznačovala sa prechodom od polyfónie k monódii, zavádzala sa nová notačná prax (generálny bas) a spev sa realizoval so sprievodom akordických hudobných nástrojov, ako lutna alebo čembalo.

Hudobné nástroje

Najdokonalejšou skupinou nástrojov boli sláčikové nástroje, ktoré okrem kontrabasu, ktorý zatiaľ ešte neexistoval, dosiahli najvyššiu formu dokonalosti. Nástrojári akoGiuseppe Guarneri, Nicolò Amati či Antonio Stradivari sú dodnes obdivovaní a ich nástroje sú nenapodobiteľné. Dychové nástroje ešte menili svoj tvar aj mechaniku. Používali sa všetky drevené dychové nástroje, okrem klarinetu, ktorý zatiaľ neexistoval. Nemali však ešte moderný klapkový systém. S plechových dychových nástrojov sa používala trúbka ladená do Es, zvaná clarina. Medzi nové barokové klávesové nástroje čembalo (nazývané aj virginal, harpsichord, clavecin (klavsen)).

Chorál

-je jednohlasný spev, rímskokatolíckej cirkvy spievaný mníchmi a kňazmi, spievaný po latinsky bez hudobného sprievodu.Spôsoby spievania : melizmatický- na 1 slabiku viacero tónov

                                                                sylabický- na 1 slabiku 1 tón

Gregoriánsky chorál je pomenovyný podľa pápeža Georga Veľkého. 

Gregoriánsky chorál je forma jednohlasného latinského bohoslužobného spevu rímskokatolíckej cirkvi v kostole. Je to vlastne súbor niekoľko tisíc spevov. Gregoriánsky chorál vznikol v 9. a 10. storočí vo Franskej ríši, podľa iných názorov pôvodne v oblasti Ríma už od 5. storočia, podľa (zrejme nepravdivej) legendy ho zložil sám pápež Gregor Veľký (odtiaľ názov). Stáročia bol inšpiračným zdrojom európskych umeleckých skladieb, najmä duchovnej hudby 11. - 16. storočia. Dnes ho spievajú prakticky už len nadšenci.

V karolínskej dobe prenikol do západnej a strednej Európy. Pri kláštoroch a biskupstvách sa zakladali spevácke školy tzv. Schola cantorum. Spevy gregoriánskeho chorálu sa uplatňovali v rámci dvoch druhov bohoslužieb (omša a ofícium).